O hrách a ľuďoch (2. časť)

A je tu sľúbené pokračovanie. V prvej časti som písal v krátkosti o mojom kúpaní, o tom, čo je to gamifikácia, definoval čo sú hry, prečo nás hry bavia a čo je to flow. Dnes budem pokračovať ešte chvíľu o tom, čo máš na hrách, ale vlastne aj iných aktivitách, ktoré radi robíme, tak priťahuje.

Ešte dopnenie malého prvku do mojich príspevkov. Ked uvidíte takto podfarbený rámček tak ide o menšie doplnenie alebo odbočku, ktora nie je podstatná pre pochopenie článku ale je určite zaujímavá. Inšpirované výborným blogom Wait But Why.

Sladké víťazstvá

Takže už vieme, čo je flow. Je to ten pocit, keď robíme niečo, čo nie je úplne jednoduché a musíme sa sústrediť tak intenzívne, že strácame pojem o čase. Ale baví nás to. Verím, že ste ho našli vo svojich spomienkach, alebo ho medzičasom reálne zažili - či už v menšej alebo väčšej miere. Ak sa vám ho podarilo identifikovať, napíšte mi do komentárov pri akej aktivite, som zvedavý.

Keď som si prvý krát uvedomil, že som mal flow (keď už som vedel, čo to je), bol to super pocit. Ako také malé víťazstvo, že som aplikoval teóriu do praxe. Určite aj tento pocit poznáte - keď sa vám niečo podarí, keď napríklad vyhráte v nejakom športe alebo hre, keď v práci úspešne ukončíte projekt, keď sa vám podarí upiecť koláč, keď bežíte zo všetkých síl na autobus a stihnete ho, keď sa vám podarí urobiť skúšku, na ktorú ste sa naozaj tvrdí pripravovali. Všetko sú to víťazstvá, malé či veľké. A tento pocit máme, rovnako ako flow, veľmi radi. A taktiež ho podvedome, ale aj vedome vyhľadávame. O tomto pocite píše aj Jesse Schell, aj Jane McGonigal a nazývajú ho talianskym slovom fiero (vraj sa to tak používa v ich branži). Fiero (v slovenčine "byť hrdý, pyšný") sa, podobne ako flow, neprekladá. Popisujú ho ako "pocit, ktorý máme, keď zvíťazíme nad nepriazňou osudu" (what we feel after we triumph over adversity). Flow, a aj fiero, v nás produkujú veľké množstvo endorfínov, hormónov šťastia. McGonigal hovorí o úplnom vrchole fiera pri takzavných "epic wins", teda epických víťazstvách - hráčom to nemusím vysvetľovať. Pre ostatných - keď športovec vyhrá majstrovstvá sveta, v práci úspešne ukončíte obrovský projekt, doma sa vám podarilo po niekoľkých mesiacoch dokončiť krajinku s vláčikom.

Fiero ako má byť

Jane McGonigal hovorí ešte o ničom, čo sa spája s fierom, teda pocitm víťazstva. Je to gesto, ktoré môžeme vidieť aj na obrázku vyššie a ktoré všetci dobre poznáme - ruky nad hlavou. Ide o gesto ktoré je veľmi bežné, sám ho používam keď sa mi niečo super podarí. Ruky napnem do vzduchu od radosti. Avšak podľa McGonigal ide o tak všeobecné gesto, že ho mám zakorenené v našej DNA. S týmto sa mi ťažko súhlasí, skôr by som to prisudzoval kultúrnej evolúcií. Podľa mňa sa dá toto gesto prirovnať k plaču, pri ktorom (podľa Wikipedie) taktiež stále neviem určiť jeho "pôvod", keďže sa líši medzi pohlaviami aj kultúrami. Čo vy na to?

Možno sa vám zdá, že fiero je vám z pohľadu vašich skúseností jasnejšie ako flow, ľahšie uchopiteľné a hlavne ľahšie dosiahnuteľné. Je to oprávnený pocit, lebo jednu vec si treba uvedomiť. Fiero je omnoho bežnejšie v nejakej miere ako flow. Flow je neuveriteľne individuálny, a každý ho zažíva pri niečom inom. Čiže nie každá aktivita, ktorá spĺňa to čo sme si minule povedali o flowe, aj flow je. Naopak fiero môžeme zažiť aj pri aktivitách, ktoré pre nás tak veľa neznamenajú, možno ich ani nemáme radi. Keď nemáte radi jeden predmet v škole, a nič sa na neho neučíte ale zázrakom spravíte písomku na "jednotku", verím, že tam fiero je.

Čo je veľa... môže byť

Tieto dva stavy, lepšie povedané pocity sú super, a to bez rozdielu pre každého (ja viem, silné vyjadrenie). Niekdy sa staneme od prísunu takého šťastia v podobe flowu a fiera závislý do takej miery, že ho začneme vyhľadávať stále viac a venujeme im všetok voľný čas. Určite ste o takých prípadoch počuli, prípadne aj zažili. V prípade, že ste hráč videohier, nazýva sa to chorobná závislosť. Ak ste náhodou športovec, hovorí sa tomu vrcholový a vášnivý, je to úžasná oddanosť a vytrvalosť. Ak ste ten prípade človeka, ktorému tieto pocity prináša práve práca, ste workoholic, karierista. Ak ich však trávite maľovaním, tvorbou hudby, alebo lepením zápaliek, ste umelec. Veľmi zaujímavé pohľady máme na "rovnakú vec". Je veľmi tenká hranica medzi vášňou a závsilosťou, avšak v nie vždy si to uvedomujeme pri rôznych kontextoch.

Rovnako pri veľkom množstve oboch pocitoch hrozí vyhorenie, alebo skôr prehorenie "štastím". Prichádza depresia, apatia, zvyšuje sa hladina pesimizmu a stresu. Takže aj tu platí, všetkého veľa chodí. A preto ani herný priemysel nechce, aby hráči hrali hry 24 hodín denne.

"Poďme nakupovať, bude zábava."

Samozrejme, sú aj iné aktivity, napríklad nakupovanie, pozeranie televízie a podobne, ktoré robíme, aby sme sa zabavili, a ktoré nemajú často veľa spoločné s tvrdou prácou, zlepšovaním sa, pravidlami, umelými prekážkami, vnútornou hodnotou, výhrou alebo prehrou. A už vôbec nám neposkytujú také šťastie, taký pocit naplnenia ako napríklad vyhrať v ťažkej šachovej partii, alebo upiecť už spomínaný koláč. Tu sa dostávame k veľmi podstatnému zisteniu - často máme skreslenú predstavu o tom, čo je zábava. Už pán Csikszentmihalyi písal o tom, že aktivity, o ktorých si myslíme, že nás bavia, nás v konečnom dôsledku deprimujú. Z toho nám vyplýva ponaučenie do života - ak chcete mať šťastnejší život, hrajte hry a nepozerajte telku :-)

Ešte trošičku k motivácii

Ešte jednu zaujímavá vec, ktorú máme radi, či už pri učení hrania na klavíri, zabíjaní monštier vo World of Warcraft, alebo aj na Facebooku našom každodennom. Pri každej z týchto aktivít nás motivuje jeden jednoduchý mechanizmus - okamžitá spätná väzba. Keď niečo robím a v každej chvíli vieme ako na tom sme alebo ako sa nám darí, nie sme demotivovaný neistotou. Každá naša akcia je hneď ohodnotená, či už falošným tónom, získaním XPov za ďalší kill alebo Like-om. Každá takáto odpoveď na našu aktivitu, aj keď je negatívna ak sa nám nedarí, vyprodukuje malé množstvo dopamínu v našom mozgu. A ten máme veľmi radi. Až tak, že chcem pokračovať. A šup, ďalší kill, ďalší Like, ďalší zvládnutý tón a ďalšia dávka dopamínu. A takto vzniká taký malý kolobeh našej nekonečnej motivácie a budovanie takej malej, chutnej závislosti. Spätná väzba je veľmi dôležitá a je z pravidla súčasťou každého dobrého flowu. Ako povedala moja manželka pri jednej z našich dlhých diskusií: "ľudí nebavia hry aké to, ale baví ich to, že vidia, že sa niekam dostali". Veľká pravda, aj keď hry nás často bavia aj ako také. Ale to že vidíme, že postupujeme, alebo, že nám chýbalo len málo k postupu, či nebodaj k výhre, to je tak lákavá informácia, že to predsa len skúsime ešte "posledný" raz...

O hrách a ľuďoch?

Prečo vôbec riešime v nadpise blogu hry, keď toto všetko nám ponúkajú aj iné aktivity? Už sa k tomu blížime....
Skúsme na chvíľu sústrediť na prepojenie našich nových vedomostí s hrami. Ja pri postupnom nasávaní rôznych zdrojov zisťujem, že hry sú pre mňa stále zaujímavejšie a zaujímavejšie - a to som si myslel, že keď už môžem byť starosta, keďže viem riadiť celé mesto (desiatky miest v SimCity 4), alebo profesionálny vojak či už v druhej svetovej vojne, v súčasnosti, či v blízkej budúcnosti (krásnych niekoľko tisíc hodín Call of Duty - od II po MW3), alebo historik, špecializovaný na vládu a pád (mojou rukou) rodiny Borgiovcov (Assasin's Creed), že už nič zaujímavejšie na svete nie je. Zaujímavejšie sú pre mňa tým, že si začínam pri ich hraní uvedomovať, čo sa v mojej hlave deje - a hra naberá celkom nový rozmer. Sledujem jej mechanizmy, ako dokonale sú vyladené a ako navzájom spolupracujú len pre môj dobrý pocit. Zároveň už viem, že nikdy nebudem ani na chvíľu ľutovať, že som strávil toľko času hrami. Však som to robil len pre svoj osobný rozvoj, a očividne sa mi to vyplatilo :-)

Tento blog je o hrách pre toto: medzi hrami (hlavne videohrami) a inými aktivitami, pri ktorých môžeme zažiť flow či fiero, je jeden veľký rozdiel. Väčšina hier je navrhnutých práve tak, aby v nás všetky tieto pozitívne emócie vyvolávali. Možno to znie strašne, že niekto má v náplni práce dennodenne vymýšľať niečo, čo často útočí na našu najvnútornejšiu motiváciu, a často len pre zisk. A niekedy im to ide prekliato efektívne. To všetko, čo nás motivuje robiť iné aktivity v živote je v hrách, ale v násobnej kvantite a kvalite. Pri hrách môžeme zažiť rovnako skvelý, naplňujúci pocit ako pri spomínanom stavaní krajinky s vláčikom. A určite hry nepredstavujú nejaký nekvalitný substitút za "skutočný zážitok". Hry sú geniálnym nástrojom odpojenia od reality, to je pravda. Ale rovnako je na tom aj to hranie na klavíri. Čiže ak vaši blízky, deti alebo kamaráti trénujú na klavíri príliš veľa, odporučte im nejakú dobrú videohru, len tak, pre zmenu, aby zistili, že existuje aj iný svet ako hranie na klavír.

A práve preto je gamifikácia tak zaujímavý trend s obrovským potenciálom. Ale na to sa pozrieme až v ďalšej časti.

Ak máte náhodou nejaké názory alebo otázky, neváhajte napísať do komentárov.

Článok je pokračovaním prvej časti seriálu O hrách a ľudoch.

Read More

O hrách a ľudoch (1. časť)

Tento blog vznikol pri písaní mojej diplomovej práce, a je v podstate takým výcucom z nej, keďže vás nechcem otravovať balastom, ktorý v mojej diplomovej práci určite je. Avšak aj po odrezaní balastu je to rozsiahla téma, a preto ju rozdelím na viac častí, koľko, to ešte neviem.

Disclaimer: Veľa myšlienok som prebral z rôznych zdrojov, ako sú knihy, články, štúdie a pod. a doplnil som ich o svoje myšlienky. Ďalej všetky gramatické chyby v tomto príspevku sú zámerné a ich cieľom je otestovanie vašej pozornosti.

Ak sa vám na prvý pohľad zdá príspevok príliš dlhý, odporúčam preskočiť na odseky Prečo nás hry bavia? a Teraz konečne začne tá zaujímavá časť.

Nastavenie scény

Jedného pekného sobotného večera ležím/sedím vo vani a čítam si nejaké materiály k svojej diplomovej práci. Áno, bežne si čítam vo vani a na mobile. Odrazu som sa strhol, že už som tam hodinu, prečítal som asi dve strany (čo je asi tak pol skutočnej strany) a zvyšok času som rozmýšľal nad tým, čo som čítal. A v tej chvíli som sa rozhodol, že musím o tom napísať a musí si to niekto prečítať. Zatiaľ to nemusí dávať zmysel, ale ak chvíľku vydržíte, verím, že pochopíte. Ak nie, tak mi bolo potešením.

V ďalších častiach sa pokúsim rozobrať túto nastavenú scénu kúsok po kúsku. Predpokladám, že môj pobyt vo vani nemusím fyzicky popisovať bližšie, takže ideme rovno k prvej časti.

"...k svojej diplomovej práci."

Najprv vysvetlím, o čom by mala byť moja diplomová práca. Jej názov je: Gamifikácia: využitie herných princípov pri motivácií zamestnancov. Názov vám asi nič nehovorí, takže ho môžeme ignorovať. V tejto práci sa pokúšam popísať to, prečo nás hry bavia a prečo nás často nebavia aj iné veci v bežnom živote rovnako ako hry a čo sa s tým dá robiť (a už robí).

O gamifikácii, ktorá mala byť podstatou mojej práce som vedel len málo (viz. jeden kurz Gamification na Coursera.org - stránku odporúčam každému, kto sa chce učiť, je tam veľa kurzov a ešte viac ľudí na fórach s úžasným spektrom názorov a vedomostí"). Medzičasom som na Vianoce dostal knihu Play at Work ktorá sa tiež týka tejto témy. Takže čo tá gamifikácia vlastne je? No o tom bude asi tak druhá polovica tohto blogu, ak nie druhá časť. Ale v jednoduchosti sa dá popísať ako: nájdi a pochop to, čo ľudí baví na hrách a skús to použiť pri inej každodennej aktivite. Asi to znie vágne, nudne a čudne. Skúsme sa teda pozrieť na nejaký príklad.

Dobrý príklad je Fitocracy. Fitocracy je záujmový portál určený na zaznamenávanie svojej rôznej fyzickej aktivity. Prihlásite sa pod svoj účet a k danému dňu si vyplníte svoj workout (napríklad 30min beh, 5km; 20 klikov po 5 sérií atď.). Pre ľudí, čo sú aktívny a radi si sledujú svoju aktivity, výborná vec. Avšak čo urobilo Fitocracy inak ako podobné stránky je to, že to gamifikovala. Za každé cvičenie získavate body, a to podľa množstva cvikov, počtu, sérií, porovnanie s predchádzajúcim cvičením atď. Tieto body sa premietajú do vášho progres baru a postupne sa levelujete (teda získavate vyšší a vyšší level). Vaše skóre môžete porovnávať s vašimi priateľmi (samozrejme, nemôže chýbať sociálna zložka) alebo vo verejných rebríčkoch. A aby toho nebolo málo, za splnenie rôznych kombinácií podmienok (napr. urob dokopy 1000 klikov) dostávate odznaky.

Verím, že už viete približne, čo tá gamifikácia je. Príkladov je mnoho, od ďalších portálov pre sledovanie svojich financií,vzdelávania a pod. až po piano na schodoch a smetiak v parku, kam keď hodíte plechovku tak zahrá zvuk ako keby plechovka padala 300m hlboko. Je to niekedy neuveriteľné, ale všetky tieto veci fungujú a priťahujú nás. Prečo by nemali, ide predsa o hry a hry nás bavia od nepamäti.

Pod pojmom hry nemyslím len počítačové a konzolové hry - spadajú tam športy, stolové hry, detská hra na skrývačku (ani neviem či je to spisovné slove ale asi lepšie ako napísať "na skovku"). Jednoducho všetky hry. Samozrejme, ako sa patrí v dobrej diplomke, treba začať od základu - čo je to hra?

Level 1: Zahrajte si so mnou hru a skúste napísať, čo podľa vás je hra, skúste ju nejak definovať. Samozrejme ide o hru, takže ak si napíšete na papier, čo podľa vás je hra, získavate 100 bodov.

...........

Gratulujem, ak ste splnili úlohu získali ste 100 bodov.

 K vašej definícii sa vrátime za chvíľku.

"...a čítam si nejaké materiály..."

V tej chvíli vo vani som čítal konkrétne knihu Reality is Broken od Jane McGonigal (výborný TEDTalk, vrelo odporúčam aj tým čo nehrávajú hry (a celkovo namiesto pozerania seriálov odporúčam si pri večeri radšej pozrieť nejaký TEDTalk - zvyčajne rovnako až oveľa viac fascinujúce, aj keď tam nie sú zombíci, prezident s fantastickými iniciálami F.U. alebo sex, krv a draci). V tejto knihe McGonigal pojednáva o tom, aký potenciál hry ukrývajú a ponúka vysvetlenia, ako navrhnúť produktívnejšie hry. Okrem tejto knihy čítam paralelne ďalšie 3 na podobnú tému, a to: For the Win: How Game Thinking Can Revolutionize Your Business, Play at Work: How Games Inspire Breakthrough Thinking a Gamification by Design.

Teraz skúsim vám popísať, čo som sa z nich zatiaľ dozvedel o hrách a ľuďoch

Čo je to hra

Dúfam, že ste skúsili napísať svoju definíciu, čo je hra. Ale predpokladám opak, keďže veľa ľudí si vyberie zvyčajne tú ľahšiu cestu, čo v tomto prípade znamená, že načo by som rozmýšľal/a čo je hra, keď mi to za chvíľu aj tak napíše. Tak nech sa páči.

V každej z tých kníh je nejaká definícia hry, avšak všetky sa aspoň v niektorých bodoch prekrývajú. Ja použijem tú, čo sa mi zdá najviac výstižná a presná a napísal ju Jesse Schell v knihe The Art of Game Design: A Book of Lenses. Podľa Schella má hra: byť dobrovoľná, mať cieľ, vytvárať konflikt/prekážky, mať jasné pravidlá, hráč v nej môže vyhrať alebo prehrať, byť interaktívna, náročná, vytvárať svoju vlastnú hodnotu, má zabávať a byť uzavretý. Je toho dosť, trochu rozpíšem.

1. Hra je dobrovoľná - všetci hráči by mali vedome a dobrovoľne akceptovať cieľ, pravidlá a spätnú väzbu v hre. Vedomé poznanie cieľa a pravidiel vytvára spoločný „jazyk“ pre všetkých hráčov. Sloboda vstúpiť alebo vystúpiť z hry dobrovoľne zabezpečuje, že hra sa nestáva stresujúcou a náročnou prácou ale skôr bezpečnou a príjemnou aktivitou.
2. Hra má ciele - špecifický výstup, ktorý sa snaží hráč dosiahnuť. Zameriava ich pozornosť a neustále usmerňuje ich participáciu počas celej hry. Cieľ poskytuje hráčom pocit zmysluplnosti.
3. Hra má/vytvára konflikt – hráči konfrontujú výzvy v hre a snažia sa prekonať iných hráčov.
4. Hra má jasné pravidlá - nastavené hranice na to, ako môžu hráči dosiahnuť cieľ. Odstránením alebo obmedzením jasnej cesty k cieľu pravidlá tlačia hráča, aby skúmal predtým neznáme možnosti. Takto pravidlá podporujú kreativitu a strategické myslenie.
5. V hre môže hráč vyhrať alebo prehrať.
6. Hra je interaktívna – hráči interagujú s hrou a dostávajú okamžitú spätnú väzbu. Spätná väzba poskytuje hráčom informácie o tom, ako blízko sú k dosiahnutiu cieľa. Môže byť v podobe bodov, levelov, skóre alebo ukazovateľov progresu (progress bar). Okamžitá spätná väzba slúži ako prísľub hráčom, že cieľ hry je dosiahnuteľný a vytvára motiváciu pre pokračovanie v hraní hry.
7. Hra je náročná – hra je dostatočne náročná, aby mal hráč záujem ju hrať.
8. Hra môže vytvoriť svoju vlastnú vnútornú hodnotu – body v hre majú význam v rámci hry pri hodnotení činnosti hráčov.
9. Hra zabáva hráčov – hra by mala byť zábavná pre hráčov.
10. Hra je uzavretý, formálny systém – hra vytvára svoj vlastný „vesmír“, ktorý je definovaný pravidlami.

Teraz si skúste predstaviť nejakú hru čo poznáte a aplikovať všetkých 10 princípov, či ich tá hra naozaj spĺňa. Ak nájdete hru, ktorá niečo nespĺňa, napíšte mi ju do komentárov, rád prediskutujem.

Prečo nás hry bavia?

Dobre, formálne sme si popísali, čo je hra. Ale tá definícia len málo hovorí o tom, prečo nás hry bavia. A to neuveriteľne a už dosť dlho, keďže osobne predpokladám, že hry v nejakej podobe sú tu už pár tisíc rokov (presný dátum neviem ale za všetko hovorí hodnoverný dokumentárny historický film RRRrrr, kde už za čias šablozubých sliepok hrali srnobal). Prečo sa radi hráme? (Znova, nehovorím len o počítačových hrách). Prečo nás baví robiť niečo, čo často nie je ľahké a vyžaduje si to naše sústredenie a prácu? Prečo denne milióny ľudí zabíjajú čas, hraním hier, keď v podstate nejde o produktívnu činnosť (k tomuto sa vrátim, lebo s tým nesúhlasím, ale to si vysvetlíme ďalej)? Prečo nás robia hry šťastnejšími ako napríklad pozeranie televízie?

Veľmi jednoduchá odpoveď - lebo nás hry bavia a sú robené aby nás bavili. Ak je ale pre vás takáto odpoveď plytká a chcete vedieť, ako to asi naozaj je s tými hrami, čítajte ďalej. Takže navrhujem ďalšiu hru, ktorá je pre mňa omnoho zaujímavejšia ako tá prvá.

Level 2: Podobne ako v predchádzajúcej, skúste napísať aspoň 3 veci, ktoré vás na hocijakej hre, čo ste kedy hrali, bavilo. Či už išlo o futbal, karty, šach, Neverhood, Call of Duty, Aktivity, hádaj na čo myslím... Ak napíšete tie veci na papier, dostanete ďalších 100 bodov.

...

Gratulujem, ak ste splnili aj túto úlohu, získali ste ďalších 100 bodov a zároveň ďalších 300 za to, že ste sa dostali až sem.

Teraz konečne začne tá zaujímavá časť

Keď sa pozrieme na dnešný herný priemysel (áno, ide predovšetkým o videohry a stolové hry) tak je nám jasné, že ich cieľom je, aby nás hry bavili a aby sme sa k nim vracali. A určite je nám jasné, že často študujú a vedia, ako presne hru urobiť, aby tomu tak bolo. Pri tak veľkom biznise (hovoríme o vyše 100 miliardách ročne iba pri videohrách) sa určite vkladajú nemalé prostriedky na výskum toho, čo nás baví. Avšak jedna z najrelevantnejších teórií, ku ktorým som sa dopracoval a ktorá z veľkej časti vysvetľuje aj to, prečo nás hry bavia, je staršia ako PacMan). Popísal ju profesor Mihaly Csikszentmihalyi (super meno) už v roku 1975 v knihe  Beyond Boredom and Anxiety: Experiencing Flow in Work and Play. Keďže v tej dobe neboli videohry, tento ujo študoval to, čo ľudí baví na tancovaní, horolezectve, šachu, tvorbe rockovej hudby a pod.. Pri ľuďoch, ktorí mali radi tieto aktivity a vracali sa k nim, si Csikszentmihalyi všimol zaujímavú vec: ľudia sa do týchto aktivít tak ponoria a zažerú, že strácajú pojem o čase, nepociťujú hlad atď. - jednoducho vonkajší svet prestal pre nich existovať. Určite takýto stav poznáte. Profesor ho nazval flow. Čo aj celkom sedí - všetko plynie. Ale ako taký flow vzniká, aké sú jeho predpoklady? Csikszentmihalyi si uvedomil, že všetky takéto aktivity, ktoré nám dožičia tento fantastický stav (áno, flow je úžasný stav a hneď si povieme prečo) majú viacero spoločných znakov. Ide o aktivity, ktoré sú pre nás náročné, vyžadujú od nás maximálne sústredenie a často aj zlepšovanie sa. Ďalej sú to vlastne vždy umelo vytvorené prekážky, ktoré sa za určitých pravidiel rozhodneme dobrovoľne prekonávať a máme často jasný cieľ. Celkom podobné s našou definíciou hry, však? Zamyslite sa a skúste si spomenúť, kedy naposledy ste mali flow a či to bolo podobné tomu, čo nám odkázal pán Csikszentmihalyi.

Flow máme najčastejšie pri "ťažkej práci". V úvodzovkách nie preto, že by to bola v skutočnosti ľahká práca, ale preto, lebo je to ťažká práca ktorá nás baví a často to za prácu ani nepovažujeme. V tejto chvíli som si uvedomil, že to ako sa hovorí, šťastných by nás mala robiť cesta a nie cieľ, má odrazu trochu iný rozmer.

Pre mňa bolo toto uvedomenie úžasné. Veľa vecí do seba zapadalo. Prečo sa nedokážem sústrediť na učenie viac ako 5 minút, ale keď som v robote robil "blbú" excelovskú tabuľku, kde bolo treba náročnú logiku, vzorce a makrá, dokázal som pri tom stráviť celé dni a ani neprestalo ma to baviť. Pri tom som na začiatku nevedel, čo sú makrá, vzorce som používal len základné. Aj keď to znie smiešne, išlo o činnosť na absolútnej hranici mojich vtedajších znalostí a schopností. Ako som postupne problém riešil, učil som sa rýchlym tempom nové veci a neustále sa zlepšoval a zároveň videl výsledky. A tých príkladov som si začal uvedomovať viac a viac, aj na ľuďoch okolo mňa.

"A v tej chvíli som sa rozhodol, že musím o tom napísať..."

Iný príklad z môjho života je tento blog, v podstate prvý s podobným účelom. Keď som si vo vani čítal zrovna o flowe a ďalšej teórii pozitívnej psychológie, Fiero (popíšem ďalej), po tej hodine som si uvedomil, že som mal flow. V rámci toho flowu som si začal všetky tieto informácie spájať s tým, čo som zažil, ako som sa správal, kedy som mal v minulosti tento stav a čo tieto stavy mali spoločné. Jednou s činností, kedy mávam flow, je keď niečo, čomu aspoň trochu rozumiem, niekomu vysvetľujem. A v tej chvíli som si povedal, že to musím niekomu vysvetliť, čo som sa práve dozvedel, a diskutovať to s ním. Najprv som skúsil svoju priateľku, ale keďže to asi robievam často (podvedome ako ľudia vyhľadávame flow aj bez toho, aby sme si uvedomovali priamo, ako nám tento stav robí dobre) a nechcel som ju viac trápiť, napadlo ma o tom napísať.

Počas písania tohoto blogu znova zažívam ten stav. Robím niečo, čo je na hranici mojich schopností, keďže sa snažím všetky novozískané vedomosti nejako logicky usporiadať a napísať ich, aby boli ľahko vstrebateľné a pútavé. Mám cieľ, a to jednak dopriať si flow a vysvetliť niečo tým, ktorých to možno zaujíma na túto tému. Dal som si jasné pravidlá, že toto sprostredkujem prostredníctvom blogu a mal by byť gramaticky správne :-). Nastavil som si umelé prekážky, a to vôbec písanie tohoto blogu, čo je jednak časovo ale aj vedomostne náročné. Počas písania tohoto príspevku som sa naučil veľa ďalších vecí a hlavne všetko toto robím dobrovoľne.

Verím, že už trochu rozumiete môjmu čudnému úvodu. Je toho ešte veľa čo vám chcem napísať, ale keďže už je príspevok aj tak dosť dlhý, navrhujem pokračovanie o týždeň.

Zatiaľ ste nazbierali spolu 500 bodov a ak čítate tieto riadky tak vám s hrdosťou oznamujem, že získavate odznak čitateľa s výdržou.

Ďakujem za prečítanie a na záver vás prosím o vaše názory, či už na tému alebo na moje písanie, lebo len vďaka spätnej väzbe sa môžem zlepšovať.

Read More

Z poslednej doby...

Po dlhšom čase sa mi nazbieralo niekoľko nových poznatkov o tejto krajine ktoré vám chcem sprostredkovať.

Prvým je povinná vojenská služba. Trošku ma to prekvapilo, keďže Nórsko sa snažilo byť viac menej neutrálna krajina, no na druhej strane po skúsenostiach z druhej svetovej sa asi predsa len cítia lepšie ak majú ľud pripravený brániť rodnú hrudu. Mladý ľudia dostanú riadny, rok a pol dlhý výcvik, počas ktorého môžu aj externe študovať vysokú školu. Nábor je náhodný keďže nie je miesto na výcvik všetkých. Keď som sa pýtal spolužiaka aké to bolo, tak zo začiatku ťažké, nedostatok spánku, vyčerpanie a tvrdá disciplína ale keď sa teraz obzrie tak asi najlepšie roky života. To ma prekvapilo po tom čo som počul o vojenskom výcviku u nás zopár rokov dozadu.

Druhým je to, že ako študent vysokej školy máte nárok na peniaze od štátu! Prvé čo ma napadlo bolo motivačné (SR cca 100€ ročne) a sociálne štipendium (SR okolo 10-270€ mesačne). Samozrejme, sme v Nórsku takže to je to pre každého študenta a bežne až 1000€!! Z toho polovicu študent musí vrátiť keď si nájde prácu. Príde mi to rozumné, podobne ako britský model s tým, že tu sa neplatí takmer žiadne školné.

Ako som už vravel, titul bakalár tu niečo znamená, a asi toľko, že ak ste bakalár architektúry tak ste architekt a nikto to nespochybňuje. Ale to zas vyplýva zo systému rozdelenia bakalára a magistra/inžiniera. Súdruhovia u nás niekde urobili chybuJ.

Pri jednej túre som sa ocitol v krásnej, očividne bohatej štvrti. Krásne domy, nie paláce ale pekné domy bohatých ľudí (viem, že pekný dom bohatého človeka je v mojej domovine asi nepochopiteľný výraz), červené, žlté, modré. Nič výstredné, len decentne vyjadrený status. Samozrejme, že pred domom tri MLka a jedno športové Mini, ale aby sa nepovedalo, že nie sú eko tak tam majú aj hybrid Toyotu. Čo nemôže chýbať je biely stožiar s vlajkou pred domom. V centre štvrti stará budova používaná ako škôlka, no úplná idylka. Samozrejme výhľad na mesto a fjord.

Škola pre výmenných študentov organizuje každý piatok nejakú akciu. Boli sme v múzeách, v skanzene, na turistike, hrali sme spoznávanie hry po meste, uvítacia diskotéka, prednáška o Nórskej kultúre, korčuľovanie na lade (čo som skúsil prvý krát v živote a celkom mi to išlo, nikto mi neveril, že je to prvý krát:) a posledný piatok sme boli na exkurzii v čokoládovni Freia priamo tu v meste. Očakával som ochutnávku čokolády a možno nahliadnutie do výroby,  ale bolo to lepšie. Najprv sme si urobili vlastnú tabuľku čokolády, ktorú sme si ozdobovali podľa chuti. Avšak ozdoby sa veľmi rýchlo minuli a ani nie tak na čokoládu. Po tom začala prehliadka, ale také akú som nečakal. Začali sme v džungli, kde nám vysvetlili, ako sa kakao pestuje, zberá a pod. Potom sme sa presunuli do aztéckej jaskyne, kde nám popisovali na videu ako sa asi ľudia dopracovali ku kakaovému nápoju. Od Aztékov to zobrali Španieli, ktorý pochopili cenu tohto nápoja. V miestnosti ktorá vyzerala ako stará loď nám popísali ako sa začalo kakao dopravovať do Španielska a ako ho začala šľachta potajme piť. Nápoj bol však prisilný a kakaové bôby sa ťažko rozpúšťali tak potom sme prešli pomocou stroja času (miestnosť pripomínajúca staré sci-fi filmy) do miestnosti kde bol mlyn na mletie kakaa. A tak vznikol kakaový nápoj ako ho poznáme dnes. Pri mletí však vznikalo aj veľa kakaového masla a po pár pokusoch z toho urobili čokoládu. Po tomto sme ešte išli nahliadnuť do výroby, toľko čokolády všade a tá vôňa... úžasné.

Z iného: boli sme v nejakom bare alebo čo to bolo, zatancovať si a prvýkrát som sa stretol s konfliktným Nórom. Bolo to celkom nepríjemné ale tak tvárme sa že to zvalíme na alkohol, lebo ako mi tu Nóri vravia, oni nie sú konfliktný. Po párty niektorý umierali hladom tak sme zamierili do miesta prvej pomoci známeho takmer na celom svete, do McDonalds. Vtedy som si uvedomil, že aké to tam je nechutne špinavé po zemi. A spomenul si aj na predchádzajúce návštevy tohoto reťazca v Oslo. Nech sa hovorí o východnej Európe hocičo, v BA takto špinavý McDonalds som ešte nikdy nevidel, a to som tam bol asi o v každú nočnú hodinu a stretol tam desiatky alkoholom intoxikovaných ľudí. Takže bod dole pre Nórsko, tam by som nejedol.

No toľko na teraz, idem si ja dať čokoládu so solenými, praženými a karamelizovaními mandľami...

Fotky sa snažím dať dokopy ale trochu sa mi rozhádzal album v PC takže je tam bordel.

Read More

Štokholm

Cez víkend som bol na výlete v hlavnom meste Švédska (a nie, nie je to Nórsko ako si niektorý myslia), v Štokholme.

Celé to začalo ako môj posledný výlet, počul som debatu dvoch holandských dievčat o Štokholme, tak som sa spýtal či sa tam chystajú. Povedali, že hej a ja som povedal, že by som tam chcel ísť tiež dakedy pozrieť; výsledok? "Tak poď s nami." Znova som dlho neuvažoval. Nakoniec sa ukázalo, že idem so štyrmi babami z Nizozemska :) Takže na spoločnosť som sa sťažovať nemusel.
Prenajali sme si auto (Suzuki SX4), hostel a v piatok v noci vyrazili na cestu. Samozrejme, že sa mi cez deň nepodarilo vyspať ale čo už. Po pár hodinách šoférovania ma skúsila jedna z nich vystriedať ale veľmi rýchlo (asi po hodine) si to rozmyslela takže som sadol späť za volant. dokopy 5 a pol hodiny šoférovania od jednej siedmej rána bolo dosť náročné ale na vlastné prekvapenie som to v pohode zvládol.
Už po prekročení hraníc sme si začali všímať rozdiely (teda hlavne ja keďže zvyšok spal). Skalnaté kopce mne už známe z Nórska začali ustupovať a na ich mieste sa objavovali McDonald's. Asi som nespomínal, že tento fast-food reťazec je v Nórsku neprimerane drahý a preto je ich tu aj pomenej.
Štokholm pri vstupe pripomínal trochu Oslo, ale väčšie (1,9 mil. obyvateľov vs 600 tis.). Jeden zaujímavý fakt: Švédi presne nevedia ako vznikol ich národný symbol, tri koruny. Pravdepodobne to bol znak únie Švédska, Nórska a severnej oblasti Švédska ktorá bola samostatným kráľovstvom. Po nájdení parkovacieho miesta (čo nebolo celkom jednoduché ako asi v každom väčšom meste) sme sa vybrali do mesta. Prvá zastávka bolo najstaršie centrum, ktoré je koncentrované na jednom malom ostrove (Štokholm má 14 ostrovov). Pekné ulice, miestami trochu pripomínali staré mesto v Bratislave a Viedni, avšak omnoho krajšie ako v Oslo. Bude to asi tým, že Štokholm bolo veľké mesto keď ešte Oslo bola dedina s takmer žiadnym významom. Potom sme si kúpili dvojdňoví lístok na Hop-on Hop-off autobus, čo sú poschodové autobusy jazdiace po meste. Ako prvé sme si teda urobili jednu okružnú jazdu cez nové aj staré časti mesta, mestský park a šli sa ubytovať na hostel, kde sme si konečne poriadne zdriemli. Večer sme si išli sadnúť do baru, kde bola skvelá hudba a aj celková atmosféra. Potešili nás nízke ceny (oproti Oslu je všade tak lacno...) a strávili sme tam zopár hodín. Aj sa k nám prihovorilo zopár Švédov ktorým učarovali moje holandské spolucestujúce. Ale keďže chlapci boli dosť opitý nemali šancu :) Po dobrej zábave sme sa vrátili na hostel, kde zábava ešte chvíľu pokračovala (na čo náš spolubývajúci neznámi odišiel a nevrátil sa celú noc(?)) ale potom sme mŕtvy zaľahli do postele.
Druhý deň som pripravil čaj, najedli sme sa a opustili hotel. Veci sme naložili do auta a vybrali sa do mesta. Objavili sme kopu nových miest, krásne historické časti a znova naskočili do Hop-on Hop-off busu. Po krátkej jazde sme vystúpili pri múzeu Škandinávie a Vasa múzeu. rozhodli sme sa ísť do Vasa múzea, ktoré sa celé točí okolo jednej obrovskej lode z 17. storočia. Loď a aj celá výstava okolo bola veľmi impozantná, podarilo sa mi pripliesť k rusky hovoriacej sprievodkyni takže som mal aj ako taký výklad. V skratke, postavili najväčšiu bojovú loď tej doby v Škandinávii a ktorá vydržala plávať 20 minút. Potom sa potopila a o pár storočí ju vylovili aby sa na to teraz mohli všetci turisti s úžasom pozerať.
Po múzeu sme ešte prešli kus mesta, pozreli si druhú najväčšiu katedrálu v Škandinávii, Sv. Kláry. Potom sme už zamierili späť k autu a vyrazili na cestu späť. To už som šoféroval len poslednú polovicu, takže som si trochu aj zdriemol v aute. Posledné 3,5 hodiny som už šoféroval opäť ja. Domov sme sa dostali okolo jedenástej v noci. Vysadil som baby a asi pol hodinu hľadal miesto na zaparkovanie. Aj keď som ho našiel, ráno ma pán policajt vyviedol z omylu. Stretol som ho akurát keď som nastupoval do aute. Po krátkej diskusii a vysvetlení, že nemôžem tak blízko pri križovatke parkovať (keby videl Dlhé Diely tak by dostal mŕtvicu) som začal všetko zvaľovať na svoju neznalosť turistu. Pán policajt sa zľutoval a poslal ma preč kým naráta do päť :) Pobavený som vrátil auto do požičovne.

Výlet bol výborný, Švédi mi prišli milý a trochu ochotnejší ako Nóri ale bol som tam príliš krátko. Mesto je impozantné, ale neviem prečo, Oslo mi viac prirástlo k srdcu.

Znova pripájam odkaz na fotky a však dosť sa mi rozhádzal album aj v PC aj na nete tak dúfam, že tam bude všetko :)

Read More

Výlet

Vo štvrtok som počul ako sa spolužiaci bavia o meste Stavanger, tak som sa ich spýtal, či sa tam chystajú. Povedali, že hej a vlastne majú jedno miesto v aure voľné, či sa nechcem pridať. Rozhodnúť mi trvalo asi 2 minúty. Bolo to šťastné rozhodnutie.

Vyrazili sme v piatok o tretej. V podstate som ani nevedel aký je plán alebo presný cieľ našej cesty. Cestovali sme po pobreží na juhozápad od Osla. Pravá destinácia bol najjužnejší bod Nórska, Lindesnes. Bol to poloostrov, teda skala trčiaca z z mora na ktorej bol maják. Dorazili sme tam niečo pred polnocou, takže sme sa pustili do barbecue po ktorom sme sa vybrali na obhliadku majáku. V noci všetko vyzeralo úchvatne. Svetlo majáku sa lenivo plazilo po skalách a hladine severného mora. Po krátkom výstupe na skalu sme objavili zvláštnu kruhovú jamu. Po ustúpení o pár krokov dozadu bolo jasné, čo to je - platforma pre protilietadlové delá. do skaly zasadená kruhová betónová platňa obložená drevom pre tlmenie spätného rázu. Z platformy bol vstup do podzemných chodieb. Boli tam rôzne miestnosti, bunkre a tunely ústili po celej skale, niektoré končili v ďalších platformách, iné pokračovali v kamenných zákopoch po obvode alebo v guľometnom hniezde. V noci to všetko vyzeralo väčšie ako cez deň, ale o to temnejšie. Keďže bol takmer spln mesiaca, všade bolo dostatok svetla na bádanie a výhľad na more bol úžasný. Potom sme zaliezli do áut a pokúsili sa vyspať, ja neúspešne. Po asi hodine spánku o ôsmej ráno som vybehol na ďalšie skaly v okolí, výhľad bol úžasný, svietilo slnko a more sa ligotalo ako uprostred leta. Avšak z tejto idylky ma rýchlo prebudil severský vietor - silný a ľadový.

Po návrate do auta nasledovali raňajky a prediskutovanie kam ďalej. Ja som strašne chcel vidieť kjeragbolten ale ostatný chceli ísť radšej pozrieť mesto Stavanger. Nakoniec sa mi teda podarilo presvedčiť jednu posádku a vyrazili sme popri pobreží. Po čase sme nasmerovali viac do vnútrozemia, kde sa náš cieľ nachádzal. Vnútrozemie bolo rovnako nádherné ako pobrežie. Všade vysoké skalnaté kopce a stovky vodopádov na každom kroku. Už rozumiem ako je možné že 97% elektrickej energie v Nórsku je z obnoviteľných vodných zdrojov. Prenádherné scenérie rušil občasný dážď, ktorý trval tak minútu a potom prestal a znova. Už keď nám zostávalo asi pol hodina cesty do cieľa objavili sme sa vo svete ako z inej planéty, všade len hladké skaly a oranžová tráva, jazierka vo výške 1000m nad morom a tisíce vežičiek postavených z kameňov a kamienkov. V cieli (parkovisko) nás čakalo nemilé prekvapenie. Začali sme sa obliekať a pripravovať na výstup keď som zbadal jednu pani ako sa vracia z vyznačenej trasy na kjeragbolten. Spýtal som sa jej ako dlho asi trvá výstup. "Dve hodiny hore, 3 hodiny dole. To ale ani nechoďte, pred západom slnka to nestihnete a po tme sa stratíte.". To bolo nepríjemné ale keď sme si to vyrátali tak akurát pri západe by sme sa mali vrátiť. Takže sme v lejaku vyrazili a začali sa brodiť blatom. Potom prišlo silné prebudenie v podobe hladkej, oblej a klzkej skaly s 20-35° stúpaním kde jediné o čo ste sa mohli zaprieť bola reťaz. Po pár minútach výstupu som si začal vybavovať všetky túry v Slovenskom raji. Avšak po ďalších asi 20 min už úplne mokrý som si začal uvedomovať, že toto dnes nestihneme. Dievčatá boli už absolútne vyčerpané a čas plynul rýchlešie než náš výstup. Nakoniec sme dosiahli prvú tretinu výstupu a rozhodli sa vrátiť, lebo ak by sme to nestihli pred zotmením tak by sme sa tam pravdepodobne stratili.
Po zostupe sme zamierili späť k pobrežiu, kde nás čakala útulná chata pre 8 ľudí za 1000NOK. Interiér bol pekný, kuchyňa ako nová. Objavili sme tam starý organ na ktorom som sa primerane vybláznil. Domáci boli veľmi milý. V knihe návštev som našiel odkaz od Slovensko-Českej skupiny 5 cyklistov ktorý išli pred dvoma rokmi na bicykli s Číny, cez Indiu, Turecko, Taliansko, Francúzsko až do Nórska a už ich čaká len návrat domov cez Švédsko, Fínsko, pobaltské štáty a Poľsko.


Na druhý deň sme vyrazili na Preikestolen. Najprv sme sa museli dopraviť do asi hodinu vzdialenej časti fjordu, kde sme museli prejsť kompu na druhú stranu. Po zaparkovaní auta nás čakala to asi dvojhodinová túra po úžasných chodníčkoch pozostávajúcich z rozsypaných skál na kopci cez ktoré tiekol potok. Bolo to miernejšie ako prvá túra ale stále to nebolo med lízať. Počasie nám znova neprialo, dážď trochu sťažoval výstup. Nakoniec sa sa dopracovali až k cieľu, čo je vlastne prírodne zarovnaná skala trčiaca 600m nad údolím. Keď sa pozriete dole, vyzerá to úžasne, ako na streche sveta. Výhľad bol najprv žiadny kvôli počasiu ale keď hmla aj dážď ustúpili videli sme krásny fjord. Urobili sme zopár fotiek, pokochali sa.Cesta späť bola už jednoduchá ale po nastúpení do auta sme všetci cítili svalovicu. Potom nás už len čakala 7 hodinová cesta priamo do Osla cez vnútrozemie. Keďže sa už zotmelo nevideli sme toho veľa ale sem tam sme sa zastavili pri vodopáde, ktoré boli znova všade, niektoré tenké ako had, iné mohutné, široké aj 20 metrov. Na intrák sme dorazili niečo po druhej v noci. Bola to náročná cesta, 5 ľudí v aute.

Bol to jeden z najúžasnejších výletov aký som zažil a dúfam, že nie posledný tohoto druhu. A kjeragbolten som si pridal na list, čo musím spraviť pred tým než zomriem, takže už teraz plánujem, kedy a ako...

Viac fotografií tu.

Read More