Výlet

Vo štvrtok som počul ako sa spolužiaci bavia o meste Stavanger, tak som sa ich spýtal, či sa tam chystajú. Povedali, že hej a vlastne majú jedno miesto v aure voľné, či sa nechcem pridať. Rozhodnúť mi trvalo asi 2 minúty. Bolo to šťastné rozhodnutie.

Vyrazili sme v piatok o tretej. V podstate som ani nevedel aký je plán alebo presný cieľ našej cesty. Cestovali sme po pobreží na juhozápad od Osla. Pravá destinácia bol najjužnejší bod Nórska, Lindesnes. Bol to poloostrov, teda skala trčiaca z z mora na ktorej bol maják. Dorazili sme tam niečo pred polnocou, takže sme sa pustili do barbecue po ktorom sme sa vybrali na obhliadku majáku. V noci všetko vyzeralo úchvatne. Svetlo majáku sa lenivo plazilo po skalách a hladine severného mora. Po krátkom výstupe na skalu sme objavili zvláštnu kruhovú jamu. Po ustúpení o pár krokov dozadu bolo jasné, čo to je - platforma pre protilietadlové delá. do skaly zasadená kruhová betónová platňa obložená drevom pre tlmenie spätného rázu. Z platformy bol vstup do podzemných chodieb. Boli tam rôzne miestnosti, bunkre a tunely ústili po celej skale, niektoré končili v ďalších platformách, iné pokračovali v kamenných zákopoch po obvode alebo v guľometnom hniezde. V noci to všetko vyzeralo väčšie ako cez deň, ale o to temnejšie. Keďže bol takmer spln mesiaca, všade bolo dostatok svetla na bádanie a výhľad na more bol úžasný. Potom sme zaliezli do áut a pokúsili sa vyspať, ja neúspešne. Po asi hodine spánku o ôsmej ráno som vybehol na ďalšie skaly v okolí, výhľad bol úžasný, svietilo slnko a more sa ligotalo ako uprostred leta. Avšak z tejto idylky ma rýchlo prebudil severský vietor - silný a ľadový.

Po návrate do auta nasledovali raňajky a prediskutovanie kam ďalej. Ja som strašne chcel vidieť kjeragbolten ale ostatný chceli ísť radšej pozrieť mesto Stavanger. Nakoniec sa mi teda podarilo presvedčiť jednu posádku a vyrazili sme popri pobreží. Po čase sme nasmerovali viac do vnútrozemia, kde sa náš cieľ nachádzal. Vnútrozemie bolo rovnako nádherné ako pobrežie. Všade vysoké skalnaté kopce a stovky vodopádov na každom kroku. Už rozumiem ako je možné že 97% elektrickej energie v Nórsku je z obnoviteľných vodných zdrojov. Prenádherné scenérie rušil občasný dážď, ktorý trval tak minútu a potom prestal a znova. Už keď nám zostávalo asi pol hodina cesty do cieľa objavili sme sa vo svete ako z inej planéty, všade len hladké skaly a oranžová tráva, jazierka vo výške 1000m nad morom a tisíce vežičiek postavených z kameňov a kamienkov. V cieli (parkovisko) nás čakalo nemilé prekvapenie. Začali sme sa obliekať a pripravovať na výstup keď som zbadal jednu pani ako sa vracia z vyznačenej trasy na kjeragbolten. Spýtal som sa jej ako dlho asi trvá výstup. "Dve hodiny hore, 3 hodiny dole. To ale ani nechoďte, pred západom slnka to nestihnete a po tme sa stratíte.". To bolo nepríjemné ale keď sme si to vyrátali tak akurát pri západe by sme sa mali vrátiť. Takže sme v lejaku vyrazili a začali sa brodiť blatom. Potom prišlo silné prebudenie v podobe hladkej, oblej a klzkej skaly s 20-35° stúpaním kde jediné o čo ste sa mohli zaprieť bola reťaz. Po pár minútach výstupu som si začal vybavovať všetky túry v Slovenskom raji. Avšak po ďalších asi 20 min už úplne mokrý som si začal uvedomovať, že toto dnes nestihneme. Dievčatá boli už absolútne vyčerpané a čas plynul rýchlešie než náš výstup. Nakoniec sme dosiahli prvú tretinu výstupu a rozhodli sa vrátiť, lebo ak by sme to nestihli pred zotmením tak by sme sa tam pravdepodobne stratili.
Po zostupe sme zamierili späť k pobrežiu, kde nás čakala útulná chata pre 8 ľudí za 1000NOK. Interiér bol pekný, kuchyňa ako nová. Objavili sme tam starý organ na ktorom som sa primerane vybláznil. Domáci boli veľmi milý. V knihe návštev som našiel odkaz od Slovensko-Českej skupiny 5 cyklistov ktorý išli pred dvoma rokmi na bicykli s Číny, cez Indiu, Turecko, Taliansko, Francúzsko až do Nórska a už ich čaká len návrat domov cez Švédsko, Fínsko, pobaltské štáty a Poľsko.


Na druhý deň sme vyrazili na Preikestolen. Najprv sme sa museli dopraviť do asi hodinu vzdialenej časti fjordu, kde sme museli prejsť kompu na druhú stranu. Po zaparkovaní auta nás čakala to asi dvojhodinová túra po úžasných chodníčkoch pozostávajúcich z rozsypaných skál na kopci cez ktoré tiekol potok. Bolo to miernejšie ako prvá túra ale stále to nebolo med lízať. Počasie nám znova neprialo, dážď trochu sťažoval výstup. Nakoniec sa sa dopracovali až k cieľu, čo je vlastne prírodne zarovnaná skala trčiaca 600m nad údolím. Keď sa pozriete dole, vyzerá to úžasne, ako na streche sveta. Výhľad bol najprv žiadny kvôli počasiu ale keď hmla aj dážď ustúpili videli sme krásny fjord. Urobili sme zopár fotiek, pokochali sa.Cesta späť bola už jednoduchá ale po nastúpení do auta sme všetci cítili svalovicu. Potom nás už len čakala 7 hodinová cesta priamo do Osla cez vnútrozemie. Keďže sa už zotmelo nevideli sme toho veľa ale sem tam sme sa zastavili pri vodopáde, ktoré boli znova všade, niektoré tenké ako had, iné mohutné, široké aj 20 metrov. Na intrák sme dorazili niečo po druhej v noci. Bola to náročná cesta, 5 ľudí v aute.

Bol to jeden z najúžasnejších výletov aký som zažil a dúfam, že nie posledný tohoto druhu. A kjeragbolten som si pridal na list, čo musím spraviť pred tým než zomriem, takže už teraz plánujem, kedy a ako...

Viac fotografií tu.